Ale mi ju našťastie máme. Je medzi nami. Cítim jej vôňu. Ľahnem si do trávy, zavriem oči. Vietor mi ju prináša kúsok po kúsku a ja si pomaly skladám mozaiku. A keď je hotová, tak ich otvorím. Leží vedľa mňa. Díva sa mi rovno do očí a usmieva sa. Všade znie jej hudba. Neodvážim sa jej dotknúť. Vždy, keď sa o to pokúsim, zaváham. Je to ako prvý krát. Ale ona mi dodáva odvahu. Cítim ako sa zachvela. Je krásna. A ja tiež. Ale len keď som s ňou. To ona ma robí krásnym.
Deň sa končí. Tieňe sa rozplynuli, a s nimi aj ona. Zostáva len vôňa. Ale niečo mi tu nechala. Úsmev. A teraz ho všade nosím so sebou. A keď sa ma niekto spýta, odkiaľ ho mám a že aj on taký chce, tak mu z neho trochu dám. Už sa mi pomaly míňa.
Budem ju musieť znovu nájsť. Ľahnem si do trávy a počkám na vietor...
Komentáre
toto sú tie okamihy
Je to neskutočne nádherné.